idemlynar

Toto mi už dávno akosi nejde do hlavy: ako by mohol byť za relatívne previnenia absolútny trest? Bola by to vôbec spravodlivosť?

Mnohí naši predkovia, celé stáročia strašení pekelnými plameňmi či večným zatratením, mali zrejme z takejto predstavy, viery či dogmy skutočný, celkom reálny strach, aký dnes už asi málokto prežíva.

Dnešným ľuďom je asi bližšia humánnejšia predstava, že všetko dobré, čo urobíme, sa nám vráti. A všetko zlé, čo urobíme, sa nám takisto vráti. Vyššia moc s lekárnickými váhami v rukách. Karma, alebo ako to nazvať. Nič sa nedeje bez príčiny, všetko má svoju príčinu, ako aj následok.

Môže sa nám zdať, že v inštitucionalizovaných náboženstvách je na prvom mieste kult, nerozlučne zviazaný s manipuláciou a mocou, a až niekam na druhú koľaj je odsunutá podstata.

Inštitucionalizované dobro stáva sa zlom. K tejto známej myšlienke komentár od tzv. umelej inteligencie (čo podľa mňa nie je nič viac, ako taký komplexnejší vyhľadávací nástroj): „Toto je často citovaná myšlienka, ktorá sa pripisuje rôznym autorom a filozofom. Presný pôvod je nejasný, ale myšlienka sa objavuje v dielach, ktoré kritizujú, ako sa z počiatočných ušľachtilých úmyslov a inštitúcií, ktoré mali slúžiť dobru, môžu časom stať rigidné, byrokratické a dokonca škodlivé systémy, ktoré potláčajú individualitu alebo sa odkláňajú od svojho pôvodného zmyslu“.   

Čo môže priemerný súčasný človek? Asi o to najpodstatnejšie by sa mal snažiť, neubližovať, jednoducho byť dobrý. Aj keď bigotnejší povedia, že to je strašne málo, že to zďaleka nestačí.

Nenadužívať slovo Boh, keďže má označovať to najvyššie, absolútne, čo nás presahuje. Nepripisovať mu nedokonalé ľudské vlastnosti. O Bohu je možno lepšie hovoriť menej, ako viac.

A snažiť sa byť tu a teraz, nezožierať sa donekonečna minulosťou a netrápiť sa budúcnosťou. V tom „tu a teraz“ je možno nejakým ťažko pochopiteľným spôsobom obsiahnutá aj tá celkom nepredstaviteľná večnosť.

A uvedomovať si pominuteľnosť všetkého, všetkého bez výnimky. Na ničom nelipnúť, a už vôbec nie na ničom materiálnom. A zbytočne nešpekulovať, lebo slová sú len slová, a myšlienky sú len myšlienky, ktoré tak ako prišli aj odídu a aspoň na chvíľu zostane aspoň relatívne čistá myseľ a vnútorný pokoj. Ostrov pokoja v rozbúrenom oceáne dnešného sveta, v ktorom nám je dobre. A o chvíľu si možno zase raz uvedomíme, že vieme, že nič nevieme.